Horolezci z QI tímu prekonali dve šesťtisícovky
20.9.2017 · Aktuality, Inšpirácie
Niekto trávi dovolenku pri mori, kolegovia z nášho QI tímu si vybrali dobrodružnejší variant. Vybrali sa na horolezeckú výpravu do Južnej Ameriky. Úloha znela jasne: vystúpiť na najvyššiu horu Peru Huascarán (6 768 m). V rámci aklimatizácie výprava (za DC Concept sa zúčastnili riaditeľ oddelenia podpory Tomáš Smutný a Richard Ondra z vývojového tímu) vystúpila aj na okolité hory Pisco (5 670 m) a Chopicalqui (6 354 m). Ďalej si môžete prečítať výňatok z Tomášovho horolezeckého denníka o dobývaní Huascaránu:
Našim miestom štartu je mesto Huaráz. Ideme po hlavnej ulici, je to silný pohľad. Nedostavané budovy po oboch stranách, raňajkujúci dospelí na chodníkoch… Všade na uliciach sú malé stánky. Jeden predáva v sieťovkách živé morčatá (miestna špecialita), ďalší za hlavy visiace ošklbané sliepky… V týchto končinách je iný svet a človek si uvedomí, v akom neskutočnom blahobyte žijeme v Európe. Premýšľam aj o tom, že ďalších niekoľko dní budeme spať už len na snehu a ľade a hneď zajtra vo výške viac ako 5 kilometrov.
I. deň výstupu zo základného tábora: spí sa nám dobre, vonku je okolo −15 °C. Vstávame dnes skôr, čaká nás totiž technicky najťažší úsek, ktorý nás delí od vrcholu, naviac spestrený lavínovým poľom. Je teda potrebné vyraziť, kým na svahy nezačne svietiť slnko, ktoré uvoľňuje lavíny. Musíme sa dostať až do 6 000 metrov na sedlo Garganta. Vidíme, ako zhora schádzajú dvaja známi horolezci. To neveští nič dobrého, pretože dnes majú mať výstupový deň. Tuším problém. Hovoria o tom, ako spali v 6 000 metroch, potom skúsili ísť kúsok ďalej, ale nešlo to kvôli kvantám snehu, ktorá tam vraj sú. Hovoria nám, že to nemá cenu, ale my sa tam predsa musíme pozrieť. Rýchlo balíme a ideme do toho. Zvládame prvých 150 metrov, ktoré poznáme zo včerajšieho dňa. Nasleduje prudký výšvih traverzujúci k päte obrieho seraku (pilier z ľadovcového ľadu). Pozdĺž neho prudko nahor. Odtiaľ prudko nad serak a naposledy veľmi ostro dohora. Potom už pozvoľna a opatrne robíme prvé kroky na lavínovom poli, z ktorého ide trošku hrôza. Je posiate obrovským množstvom popadaných kusov ľadu od veľkosti tenisových loptičiek až po meter veľké ľadové balvany. Týmto poľom je treba prejsť čo najrýchlejšie.
Takmer po pás sa brodím snehom. Ďalší úsek vypadá tiež celkom zaujímavo. Ide asi o 15 metrov vysoký útvar podobný polovici kužeľa. Nevyzerá veľmi stabilne, naviac je od hornej hrany ľadovca oddelený trhlinou. Ivoš zostáva, my s Ríšom sa hodláme pozrieť, čo je nad nami. Prebárame sa, až to nie je pekné, miestami nasadzujem svoju vytríbenú techniku pohybu v prašane, a to po kolená, aby som sa toľko neprebáral. Dostávam sa k trhline na vrchole. Snažím sa zaseknúť cepíny na hrane ľadovca, ale zachádzajú tam ako do perín. Nedrží a ja sa nemám veľmi o čo chytiť. Na piaty pokus sa poležiačky dostávam cez trhlinu. Zhora istím Ríšu a rozhliadame sa okolo seba – sme v sedle zvanom Garganta. V knihách je toto sedlo označované ako veľmi nevľúdne miesto, čo dnešok potvrdzuje. Sedlom sa ženú mraky neskutočnou rýchlosťou. Fúka silný vietor, chvíľu svieti slnko, chvíľu padá sneh. Ideme ešte kúsok ďalej po zmrznutých zastrugách (ľadový útvar vymodelovaný vetrom). Chôdza je veľmi obtiažna, jedna noha stojí na pevnom podklade a druhá sa nad kolená zabára do snehu. Je to peklo. Teraz viem, že sa na južný vrchol Huascaránu nedostaneme. Chtiac nechtiac, musíme sa zmieriť s tým, že tohto roku sa vyššie skrátka nedostaneme.
Horám nazdar Tom
Kolegovia vzali so sebou aj QI